TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - U 47 v Scapa Flow 1939

Kapitán Günther Prien stál v centrále pod úzkou veliteľskou vežou nemeckej ponorky U 47 a sledoval prístroje. Bola druhá polovica septembra roku 1939 a v Európe sa pred pár týždňami rozhorel požiar II. svetovej vojny. Prienova ponorka vyplávala na Atlantik, aby na otvorenom mori potápala britské nákladné lode. Teraz plávala niekoľko metrov pod vodou, aby ostala ukrytá pred zrakmi leteckých pozorovateľov a kapitán počítal hodiny do zotmenia.

V jednom okamihu veliteľ ponorky pozrel na hodinky a obrátil sa k prvému strážnemu dôstojníkovi, nadporučíkovi Endrassovi: „ O hodinu bude tma. Pozrieme sa ako to vyzerá vonku. Zapnite červené svetlo! Periskop! “
„ Periskop hore! “ potvrdil strážny dôstojník. Prien podišiel k okuláru a odklopil postranné rukoväte: „ ... Padá súmrak... Zdá sa, že vzduch je čistý. More je pokojné, viditeľnosť dobrá. Nikde okolo nevidím žiadne plavidlo... Počkať, tu som niečo... Dym. Dym na pravoboku. “
„ Čo sa deje, pán kapitán? “ ozval sa palubný inžinier Wessel. Kapitán stále meravo pozeral do periskopu: „ Blíži sa sem neidentifikovaná loď... Zastaviť motory! “
„ Motory zastaviť, “ zopakoval inžinier a skontroloval strojníka, či posunul riadiace páky do polohy ´stop´. Veliteľ pozorne skúmal blížiacu sa loď: „ Je to nákladný parník. Angličan. Takých 5 000 ton. Mieri rovno sem, nič netuší... Ponoriť hlbšie! Hĺbka 30 metrov!.. . Necháme ho preplávať nad nami a udrieme zozadu. “
„ Otvoriť záklopky! “ prikazoval Wessel. „ No tak rýchlo, chlapi! Ideme na 30. “
Zatiaľ čo sa ponorka prepadala bližšie ku dnu, vodou sa niesol čoraz zreteľnejší hukot lodnej skrutky nepriateľskej lode. Spočiatku sa námorníkom javil len ako jemné chvenie, no badateľne mocnel a približoval sa. Keď ho muži cítili priamo nad hlavami, napäto pozerali jeden na druhého. Plášť ponorky rezonoval sotva zreteľne, no chlapi mali pocit, že súťažia, kto so zaviazanými očami v poslednej chvíli odskočí pred duniacim vlakom.
Nervy drásajúci zvuk však začal slabnúť. Prien, skúsený námorný dôstojník, doteraz nepohol ani brvou. V duchu prepočítaval, ako ďaleko už vzďaľujúca sa loď asi môže byť. Po chvíli vydal rozkaz: „ Vynoriť ponorku! Pozrieme sa Angličanovi na zuby... Kurz 2-6-1. Rýchlosť 6 uzlov. “
„ Zavzdušniť! “ vydával príslušné rozkazy Wessel. „ Rýchlosť 6, kormidlo 15° hore! Zapnúť čerpadlá! “
Z plášťa ponorky začali unikať prúdy morskej vody, ktorá len pred nedávnom zaplavila komory, aby podmorská loď dosiahla stanovenú hĺbku. Prova sa zdvihla smerom hore a o chvíľu rozrazila morskú hladinu. Predná časť ponorky prudko vyskočila a s dunivým šplechotom dopadla naspäť na vodu. Keď sa ustálila, príklop na veliteľskej veži sa otvoril a na plošine sa objavil kapitán Prien s dôstojníkmi.
Veliteľ ponorky pomalým pohybom zdvihol ďalekohľad: „ ... Pán nadporučík, prikážte delostrelcom, aby vypálili jednu ranu na výstrahu. Nech zastavia. Dáme im šancu. “
„ Rozkaz, pane, “ zahlásil prvý dôstojník Endrass. „ Obsluha k delu! Pošlite im dva pozdravy! “
O chvíľu zahrmeli dva výstrely z 88 milimetrového dela umiestneného vpredu pod vežou a veliteľ ponorky si priložil k očiam ďalekohľad: „ Už nás spozorovali. Na palube sa to len tak hemží pobehujúcimi námorníkmi... No čo, moji zlatí? Bolo by treba zastaviť, ak sa nechcete máčať vo vode... Čoskoro spustia člny. “
Aj hlavný inžinier mal oči prilepené k šošovkám ďalekohľadu: „ Ak to neurobia, majú smolu. Vedia, že už nemajú šancu... Kapitán, tá loď nespomaľuje. Snaží sa uniknúť. “
„ Áno, “ nevzrušene prisvedčil Prien. „ Vybavíme to raz-dva... Kormidlo 40° doprava, zvýšiť rýchlosť na 15!.. . Trochu si nadbehneme, aby nám Angličan ukázal bok... Nabiť torpéda! Zaplaviť rúru 1 a 2!
Vzdialenosť medzi parníkom a ponorkou sa zväčšila, no palebný uhol sa zlepšil. O chvíľu Prien zospodu počul hlásenie: „ Torpéda pripravené, torpédomety zaplavené! “
„ V poriadku! “ pokojne odpovedal kapitán a ďalekohľadom letmo ešte raz prešiel po palubných nástavbách nepriateľskej lode. „ Kormidelník, ostro naľavo! Cieľ zameraný? “
„ Cieľ zameraný, “ znela odpoveď. „ Vzdialenosť 2 300 metrov. “
„ Prvá hlaveň, páľ! “ zavelil Prien a čakal na charakteristické trhnutie paluby. Vzápätí jedno torpédo opustilo komoru a námorníci stojaci na plošine ponorky zbadali jeho dráhu. Prúd bublín stlačeného vzduchu smeroval k anglickej lodi odsúdenej na zánik. Kapitán Prien neľútostne vynášal rozsudok: „ Druhá hlaveň, páľ! “
Nasledoval ďalší záchvev paluby a na hladine sa zjavila druhá spenená stopa. Dve oceľové cigary boli na ceste, aby vykonali svoje smrtiace dielo.
„ Ešte 9 sekúnd, “ hľadel na stopky prvý dôstojník. „ ...6, 5, 4, 3, 2, 1, teraz... “
Prien jasne videl v ďalekohľade stĺp vody, ktorý v strede trupu lode vymrštil do vzduchu výbuch torpéda: „ Majú ho pod čiarou ponoru tesne pri komíne. Valí sa z neho hustý dym. Zrejme to dostala strojovňa... A je tam aj druhý. Na prove... Máme dva zásahy. Čo myslíte, inžinier? Ako dlho sa udrží? “
„ Dlho nie, “ zhodnotil Wessel. „ Prudko klesol do vody a naklonil sa... Ide provou dole. Snažia sa spustiť člny... Je neskoro... Čo bude so stroskotancami? Zopár ich prežije. “
Na Prienovi nebolo badať akékoľvek citové rozpoloženie. Ani ľútosť, ani nenávisť. Bol presvedčeným fašistom a bezmedzne veril zvráteným myšlienkam krvilačného vodcu Veľkonemeckej ríše Adolfa Hitlera. Kapitán vykonával svoje remeslo ako stroj: „ Chcete si ich zobrať na kolená, inžinier? V ponorke nie je dostatok miesta pre nás, nieto ešte pre zajatcov... Navyše sú to nepriatelia Ríše, preto sa nemusíte znepokojovať... Pozrite, kormu má už nad hladinou. Ešte pár minút a bude na dne. Úchvatný obraz... “
„ Aké sú vaše ďalšie rozkazy, pán kapitán? “ vecne sa opýtal prvý dôstojník, ktorý takislo sledoval pôsobivé divadlo. Prien odložil ďalekohľad, až keď na hladine ostal po anglickej lodi už len vír: „ No, a je po všetkom. Toto je náš tretí... Vraciame sa domov. Ostalo nám už len jedno torpédo a trochu nafty. V Kiele naberieme síl na ďalšiu akciu. Zmeňte kurz. “
Koncom septembra vošla U 47 na rejdu kielskeho prístavu a pomaly sa blížila ku kotvisku ponoriek. Niekoľko námorníkov stálo na plošine a kapitán Prien, v spoločnosti Wessela a Endrassa, si so záujmom prezeral zakotvené ponorky. Palubný inžinier Wessel vydal pokyn dole do veže: „ Motory zastaviť! Kormidlo ľahko naľavo... To stačí. “
Prien počkal, kým ponorka nosom pozvoľna zamieri k betónovému mólu, kde už stála pripravená obsluha s oceľovými lanami a potom zavolal na svojich chlapov: „ Upevnite laná a pritiahnite ponorku k mólu! A vztýčte mostík!.. . Nadporučík Endrass, pôjdete so mnou na veliteľstvo. Podáme hlásenie a budeme žiadať proviant. Vy si zoberiete na starosť nové torpéda. “
„ Rozkaz, pane, “ stroho odpovedal strážny dôstojník. Prien vyšiel na plošinu a ešte zdola zakričal na palubného inžiniera: „ Posádku nepúšťajte skôr ako skontrolujete lodnú skrutku! Zdá sa mi, že príliš vybruje! Pozrite sa na to! “
Len čo kapitán s Endrassom vystúpil na pevninu, zastala pri ňom vojenská motorka a zo sajdky vystúpil akýsi námorný poručík: „ Pán kapitán Prien? “
„ Áno, to som ja, “ s prekvapeným výrazom prisvedčil Prien. Neznámy poručík mu podal list: „ Dostal som rozkaz predať vám tento list hneď ako zakotvíte. Nech sa páči. “
„ Ďakujem, “ nechápajúc si Prien prezeral obálku s pečiatkou hlavného veliteľa ponorkového loďstva. Poručík zasalutoval a motorka hneď odfrčala. Kapitán otvoril obálku: „ ... Píše mi samotný admirál Döenitz... V nedeľu sa mám dostaviť na jeho obytnú loď. Na poradu... Som veľmi zvedavý, o čom sa chce radiť. Možno nám už konečne dajú poriadne torpéda... Dobre, toto počká do nedele. Ideme sa zahlásiť. “
Prien na Döenitzovej lodi ´Weischel´ stretol kapitána Wellnera, veliteľa ponorky U 14. Obaja vošli do admirálovej pracovne, kde už pri stole s mapami stál Döenitz s veliteľom Prienovej flotily, fregatným kapitánom Sobem. Admirál mal vážnu tvár: „ Poďte ďalej, páni. S kapitánom Sobem sme už trochu problém rozobrali, ale všetko dôležité je ešte pred nami... Nechcem robiť zbytočné okolky, zavolal som vás, aby sme preskúmali možnosti prípadného útoku osamelej ponorky na zátoku Scapa Flow. “
Prien s Wellnerom na seba pozreli, ale nezdalo sa, žeby veliteľ U 14-tky bol príliš prekvapený. Prien sa preto obrátil k svojim nadriadeným a očami hľadal nejaký záchytný bod u svojho veliteľa: „ Scapa Flow je predsa hlavnou základňou britskej flotily. Takýto útok bude veľmi nebezpečný. “
„ To zaiste, “ zhovievavo pripustil Döenitz. „ Ale zaručene nebude neuskutočniteľný. Naše námorníctvo sa v minulej vojne o podobný útok už pokúsilo. Žiaľ, obe ponorky, ktoré boli na akciu vybraté, Angličania včas spozorovali a zneškodnili. Preto teraz zvažujeme variant, v ktorom sa počíta s účasťou len jedinej ponorky. Jedna loď je nenápadnejšia a ľahšie sa prešmykne... Pristúpte k mape, prosím. “
Prien podišiel k mape, na ktorej bol skutočne zakreslený plán hlavnej britskej základne a opýtal sa: „ Existuje vôbec miesto, kade by sa teoreticky dalo do Scapa Flow dostať tak, aby o tom nepriateľ nevedel? “
„ Na prvý pohľad sa zdá, že nie, “ pozeral hlavný veliteľ striedavo na všetkých troch dôstojníkov. „ No keď si hlásenia námorného a leteckého prieskumu rozoberieme na drobné, ochrana základne sa nám javí v úplne inom svetle. V tejto chvíli môžem zodpovedne prehlásiť, že britská obrana má
nedostatky... Kapitán Wellner niekoľko dní hliadkoval pri Orknejach a priniesol nám o základni cenné informácie. Referujte kapitán. “
Wellner sa naklonil nad stôl a položil svoj hrubý ukazovák na svetlý papier mapy Orknejských ostrovov: „ Na základňu v Scapa Flow vedie 9 vchodov úzkymi úžinami medzi jednotlivými ostrovmi. Tie sú chránené strážnymi loďami, protiponorkovými sieťami a plávajúcimi brvnami. Okolité pobrežie je husto posiate pobrežným delostrelectvom a pozorovateľňami, takže preniknúť na vnútornú rejdu Smithovou alebo Hoxovou úžinou je úplne vylúčené. To isté platí o úžine Claestrum a Hoy. “
„ A aká je situácia v úžine Holm, “ živo sa zaujímal kapitán Sobe. Wellner pokračoval: „ V tomto bode Angličania potopili dva staré parníky, aby blokovali vjazd do zátoky. A pri severnom pobreží je ešte jeden. Na juh od nich je však 170 metrov široký pás plytčiny. “
„ Aká je tu hĺbka? “ opýtal sa kapitán Prien. Veliteľ U 14 chvíľu váhal, akoby si odpoveďou nebol istý: „ Nuž, veľká loď by tu mala problémy, lebo hĺbka je tu len okolo 7 metrov, ale vynorená ponorka tade prejde úplne ľahko. Jediným problémom môže byť navigácia, lebo breh je neobývaný a v noci na ňom niet záchytného bodu. “
„ A čo svetlomety? “ znova sa ozval kapitán Sobe. „ Musia tam mať nejaké svetlo. “
„ To teda majú, “ prisvedčil Wellner. „ Svetlomety zapínajú zakaždým, keď vchádza nejaká loď. Prehľadávajú hladinu, či sa v nočnej tme spolu s loďou neprikráda ponorka. “
„ Takže nás očakávajú, “ stiahol obočie Prien. Wellner však pokrútil hlavou: „ Ani nie. Robia to akosi rutinérsky. Pripadá mi to, že obsluhy zasvietia, len aby potešili veliteľa. Svietia krátko a chaoticky. “
Döenitz, ktorý už mal plán nielen pripravený, ale aj schválený, sa znenazdajky otočil k Prienovi: „ Kapitán Prien, myslíte si, žeby odhodlaný veliteľ dokázal preniknúť s ponorkou do Scapa Flow a zaútočiť? “
Prien bol priamou otázkou trochu vyvedený z miery: „ Nuž...z uvedeného rozboru vyplýva, že teoreticky by bolo možné uvažovať o prieniku... “
„ V poriadku, kapitán, “ nechcel Döenitz Priena príliš vyplašiť. „ Nemusíte mi odpovedať hneď. Rýchla odpoveď by v tomto prípade nezodpovedala konaniu rozvážneho muža... Tak či onak, musím vám oznámiť, že o útoku na Scapa Flow je už rozhodnuté. Uskutoční ho ponorka v noci z 13. na 14. októbra 1939... Teším sa na stretnutie zajtra, kapitán Prien. “
Veliteľ ponorky U 47 na druhý deň navštívil Döenitza a súhlasil s úlohou, že to bude práve on, kto pôjde do Scapa Flow. Prienovo mužstvo po dôkladnej príprave nalodilo materiál a ponorka vyplávala. Okrem kapitána, kormidelníka a prvého strážneho dôstojníka nebol o cieli plavby informovaný nikto.
Ráno 12. októbra 1939 sedel kapitán Prien v tesnom veliteľskom oddelení a odpichovadlom premeriaval mapu. Logaritmickým pravítkom urobil niekoľko výpočtov a presunul sa do centrály. Hlavnému inžinierovi prikázal: „ Periskopickú hĺbku! Mali by sme byť na mieste. Obzrieme to. “
„ Zavzdušniť! “ vydal inžinier pokyn strojníkovi. Prien pocítil na žalúdku ľahkú tiaž spôsobenú stúpajúcou ponorkou a o chvíľu vysunul periskop: „ ... Sme tu... . Vyzerá to ako Hoxova úžina. Poďte sa pozrieť, Endrass. Jasne vidieť strážne lode. “
Strážny dôstojník nazrel do optického prístroja: „ Je to tak, pane. Tadiaľto ale neprejdeme. Musíme viac na sever. “
„ Kormidelník, “ oslovil Prien ďalšieho dôstojníka. „ Kormidlo napravo. Kurz 0-2-7. Pomalý chod. “
Strojník nastavil rýchlosť a hoci Prien neustále pozeral do periskopu, jednostaj pociťoval uprené pohľady svojich mužov. Zožierali ich mučivé predstavy, že idú do pekla, keď sa s tým robia také tajnosti. Kuchár Walz to nevydržal: „ Prepáčte, pán kapitán, mám otázku. “
„ Prosím, Walz. Čo chcete? “ pokojne prehovoril Prien, pričom sa neodvrátil do periskopu. Walz pokračoval: „ Viete, posádka... My všetci, by sme chceli vedieť, aká je naša úloha... Chlapov zmiatlo, že sme dostali nové elektrické torpéda. Tie nepíšu po hladine. Ostatní ládovali sedmičky áčka, tak sme mysleli, že... Nemohli by ste nám povedať, kam vlastne ideme? “
„ Teraz už áno, “ obrátil sa od prístroja kapitán. „ Pán nadporučík, zvolajte posádku. Prehovorím k nej. “
Endrass nepatrne prikývol a zvolal: „ No tak, chlapi, poďte bližšie. Zavolajte aj tých, čo sú vpredu. Kapitán chce s vami hovoriť. “
O pár minút sa veliteľ ponorky U 47 pozeral do napätých tvári svojej posádky: „ Tak počúvajte! Cieľom našej plavby je Scapa Flow, hlavná základňa nepriateľskej flotily. Zajtra v noci do nej vplávame a zničíme toľko bitevných lodí, koľko sa bude dať. “
„ A ako sa odtiaľ dostaneme? “ zaznel trocha znepokojený hlas. Prien však nemienil robiť žiadne ústupky: „ Je tu reálna šanca, že ak sa nepozorovane dostaneme dnu, takisto sa bude dať aj odísť. Celá akcia si vyžaduje maximálne sústredenie a disciplínu. Ak zaváhame čo len na chvíľu, ohrozíme nielen vlastné životy, ale úspech celého podujatia... Včera som z veliteľstva dostal depešu, že naše hladinové plavidlá vylákali britské lode na more a potom sa stiahli. Angličania pritiahli do Scapa Flow, aby doplnili palivo, preto ich máme všetkých pekne pokope. Verím, že budeme úspešní... Budeme však musieť zachovať úplné ticho. Žiadny zvuk. Nohy si obalíte handrami, aby sme nerobili zbytočný lomoz... A poriadne si oddýchnite. To je všetko. Rozchod. “
Námorníci sa rozišli na svoje stanovištia, alebo do odpočinkových kójí, aby sa fyzicky aj psychicky pripravili na nasledujúce dni.

Prien nechal ponorku potopiť do 90 metrovej hĺbky a tak čakal celý deň. V noci sa znova vynoril, aby skontroloval vchod do úžiny Holm, ktorou mal do Scapa Flow preniknúť. U 47 sa potom zase ponorila a kapitán nechal celý nasledujúci deň posádku odpočívať.
13. októbra krátko pred 18-tou hodinou Prien vydal pokyn: „ Nabiť torpédomety a prisunúť k hlavniam rezervné torpéda! A rozmiestnite nálože. Ak nás objavia, vyhodíme ponorku do vzduchu. O 20 minút sa vynoríme. “
„ Pane, z ľavej strany počujem lodnú skrutku, “ znenazdajky zahlásil námorník konajúci službu pri načúvacom prístroji. „ Približuje sa zozadu. “
Prien reagoval okmažite: „ Ticho. Úplný kľud. “
Posádka už zreteľne rozoznala hukot mohutných vrtulí britského plavidla, no vzápätí ich prekvapil nepríjemný zvuk. Prien zašomral sám pre seba: „ Sonar... Vracajú sa do prístavu, tak prehľadávajú dno, či nemajú hosťa... “
Britský torpédoborec im hučal nad hlavami a chlapi pregĺgali naprázdno. Každé pípnutie sa im zavrtávalo do mozgu, lebo už-už očakávali výbuchy hlbinných bômb. Nič také sa však nestalo a loď bez povšimnutia preplávala nad ponorkou. Keď nastalo ticho, Prien s nepatrnou úľavou v hlase povedal: „ Je preč. Do práce. “
Námorníci razom ožili a naučenými pohybmi vykonávali to, čo trénovali tisíckrát. Do hlavní torpédometov zasúvali lesklé telá 7 metrových torpéd, zaisťovali uzávery a zatápali komory.
O štvrť na osem Prien pozrel na Wessela: „ Vynoriť plavidlo. Polovičný chod. Kormidlo hore 15°. “
„ Zavzdušniť. Rýchlosť 3, “ opakoval hlavný inžinier.
Ponorka sa mierne naklonila provou smerom hore a onedlho sa už hojdala na hladine. Prielez na veži bol okamžite otvorený a dovnútra prenikol závan čerstvého vzduchu. Prien s Edrassom vybehol po schodíkoch a pozeral si pobrežie: „ Je tma, ale nie taká, akú by sme potrebovali. Vidíte? Polárna žiara. Pekne osvetľuje vchod do úžiny, ale čo bude potom, keď vplávame na vnútornú rejdu... “
„ Chcete útok odložiť? “ opýtal sa strážny dôstojník. Prien na také niečo vôbec nepomýšľal: „ To nie. Rozkaz je jednoznačný... Inžinier, plná rýchlosť. Kurz 0-8-6. “
Dieselove motory zvýšili obrátky a ponorka vyrazila nočnou tmou k úžine Holm. Jej hladké telo sa s ľahkosťou kĺzalo po mierne zvlnenom mori, no zrazu sa na pravoboku mihol podozrivý tieň.
„ Rýchlo ponoriť! “ skríkol Prien do veže a naučeným pohybom sa zviezol po rebríku do ponorky. „ Inžinier, ponorku pod hladinu! Na pravoboku neznáma loď! “
„ Všetci na provu! “ chopil sa Wessel ovládačov záklopiek. „ Zaplaviť komory! Bežte dopredu! No tak, pohyb, pohyb! Rýchlejšie! “
Námorníci sa v momente rozbehli do prednej časti lode. Skákali do prielezov, ktoré oddeľovali jednotlivé časti ponorky a snažili sa čo najskôr dosiahnuť predok ponorky, aby zmenili ťažisko. Wessel krútil ventilmi a neustále posádku poháňal: „ Ešte, ešte dopredu... Teraz stáť, už sa nakláňame... Hĺbka 30... . Dobre a teraz naspäť. Musíme to vyrovnať... . Pohyb, pohyb... . Koniec. Vypnúť motory! A ticho! “
Celá posádka zmeravela a všetci vrátane kapitána čakali, či sa neozvú hlbinné nálože. Bolo však ticho. Prien pozrel na Wessela: „ Nezbadali nás, neidú za nami. Vynoriť. Pokračujeme v akcii. “
U 47 sa znova zjavila na hladine a zamierila k úžine. Dôstojníci opäť zaujali miesta na veži a Prien pozorne sledoval plytčinu pred sebou: „ Rýchlosť 12 uzlov. “
„ Rýchlosť 12 uzlov, “ bolo počuť zospodu z centrály.
„ Kormidlo 5 napravo, pozor na tie potopené vraky. “
„ Kormidlo 5 napravo. “
„ Pozor, berie nás to príliš doprava, “ znepokojene ohlásil strážny dôstojník. „ Príliv je dosť prudký, hodí nás to na tie lode... “
„ Kormidlo 15 naľavo, zvýšiť rýchlosť, “ prikázal Prien, no vtom priamo pred nosom ponorky zbadal prekážku. „ Kormidlo prudko vľavo, kotevná reťaz pred nami... Do kelu, z tých vrakov trčí kadejaké haraburdie. Tak zaber! “
„ To nestihneme, “ precedil cez zuby Endrass, keď videl nebezpečne napnutú kotevnú reťaz. Prien zaťal prsty do obruby veliteľskej plošiny: „ Toč, toč sa... Pôjde to, iba sa otrieme... Dobre, dobre, plášť drží...len pokoj...a sme z toho vonku...uf, vyrovnať kormidlo! “
„ Vyrovnať kormidlo. “
„ Plávame rovno na vnútornú rejdu... Vidíte niečo v tej polárnej žiare, Endrass? “
„ Nie, kapitán, “ odpovedal strážny dôstojník. „ Lode akoby tu neboli. “
„ Musia tu byť, “ zvažoval kapitán. „ Obrátime sa na sever k pobrežiu. Na leteckých fotkách tam bolo vidieť dve veľké lode. Kromidlo 90° na pravobok. “
„ Kormidlo 90 vpravo. “
„ Oproti polárnej žiare hľadajte siluety, “ prikázal veliteľ ponorky a očami sa snažil vypátrať ten správny tieň. „ Pobrežie už nie je ďaleko. Pobrežné svetlá sú blízko... Tamto! 30° napravo pred nami! “
„ Vidím dva ciele v severnej časti zálivu, kapitán, “ potvrdil prvý dôstojník Endrass. Prien sa pokúsil o identifikáciu: „ Tá vpredu je bitevná loď Ark Royal a za ňou...to musí byť Repulse. Okolo sú ešte nejaké malé plavidlá, ale tie nás nezaujímajú. “
Prien sa mýlil. Druhým plavidlom bola v skutočnosti hydroplánová loď Pegasus, ale to v tej chvíli nebolo dôležité. Bola dostatočne veľkým cieľom, preto si kapitán U 47 s identifikáciou dlho hlavu nelámal: „ Zaútočíme hneď. Všetky torpédomety pripraviť k paľbe. “
„ Máme nevýhodnú polohu, pán kapitán, “ namietol Endrass. „ Obe lode sa prekrývajú. Z Repulse viedieť iba polovicu. “
„ Nemáme na výber, pán nadporučík, “ odpovedal Prien, ktorý bol už pevne rozhodnutý. „ Budeme musieť trafiť prekrývajúce sa ciele. Dokážete to? “
„ Rozkaz, pane, “ vypol sa strážny dôstojník a jedným skokom sa ocitol dole v centrále pri mieridlách. Vzápätí sa mu za chrbtom zjavil kapitán.
„ Torpédomety pripravené, “ zachytil hlásenie Prien. Naposledy pozrel do periskopu a zavelil: „ Vejár od prvej po štvrtú hlaveň, páľ! “
Ponorkou jemne trhlo, keď torpédomet opustilo prvé torpédo. Bola jedna hodina po polnoci. Potom bolo odpálené druhé a za ním tretie. Veliteľ ponorky zamračene zahrešil: „ Do čerta. Kde je to štvrté? Čo sa deje? “
„ Porucha, “ ozvalo sa skadesi spredu. „ Jedna rúra zostala trčať v torpédomete. “
„ Otočiť ponorku okolo osi, “ nemeškal kapitán. „ Nabiť zadný torpédomet. Ponáhľajte sa. Spahre, čo je s tým kormidlom? “
„ Už zaberá, pane, “ ponáhľal sa s odpoveďou vrchný kormidelník. „ Tak... Máme smer. Kormidlo zastabilizované. “
„ Piata hlaveň pripravená? “ opýtal sa Prien. Odpoveď bola jednoznačná: „ Torpédo pripravené na odpálenie. “
„ Páľ! “ kývol hlavou veliteľ a ďalšie torpédo nieslo svoj smrtonosný náklad k nič netušiacim britským lodiam. Prien meravo hľadel do okulára periskopu a každú chvíľu čakal, že začuje explózie.
„ ... Jedno je tam, “ potešil sa. „ Vidím gejzír na prove zadnej lode. Repulse to teda dostala... A čo je s ostatnými? Majú byť predsa ešte štyri... Do šľaka, určite zlyhali. Je to už dosť dlho, určite by sme ich boli počuli... Začal tam cirkus. Vraciame sa. Kormidlo napravo, kurz 2-5-5... Idem to obzrieť hore. “

Prien sa znova mýlil, lebo zasiahnutá bola Ark Royal. No len čo zaujal svoje stanovište na plošine, uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Naklonil sa k Endrassovi, ktorý mu bol v pätách: „ Čo to tam vyvádzajú? “
„ Neviem, pane, “ uprene hľadel k pobrežiu strážny dôstojník. „ Strieľajú do vzduchu. Asi v tom čaji o piatej mali aj rum. Ešte ani len svetlomety nezažali. Oni nás nehľadajú. “
„ Presne tak, “ prisvedčil Prien. „ Vyzerá to, akoby očakávali letecký útok. Guľometmi pália pánubohu do okien. To musíme využiť... Spahre, otočte to naspäť. Nabiť torpédomety! “
Keďže ponorka dosiaľ zostala neobjavená, Prien stačil dostatočne zamerať cieľ aj po druhýkrát: „ Torpédomety pripravené? “
„ Hlavne 1 až 4 nabité, “ ozvalo sa okamžité hlásenie. Veliteľ vydal rozkaz: „ Páľ! “
Ponorka U 47 sa znova zachvela a štyri valcovité projektily, jeden po druhom, leteli v ústrety Ark Royalu. Po chvíli sa ozvali výbuchy. „ Teraz to dostal Ark Royal... Panebože, lieta to poriadne vysoko... Nakláňa sa, “ oznamoval kapitán, potešený úspechom. Strážny dôstojník však bol znepokojený: „ Mali by sme sa odtiaľ pratať. Už zapli aj svetlomety. Guľometmi prehľadávajú hladinu. “
„ Asi im už došlo, “ prikývol veliteľ. „ Je tu príliš veľa svetla. Ustupujeme. Naberte kurz na spiatočnú cestu. “
Endrass zmizol vo veži a kapitán sa ešte raz pozrel na Ark Royal, ktorého nakláňajúca sa silueta sa jasne vynímala v žiari pobrežných svetlometov. Sám sa čudoval, ale pristihol sa, že nemôže od potápajúcej sa lode odtrhnúť pohľad. Bol víťazom, no v majestátnom obraze vzpínajúcej sa lode videl niečo ako zdvihnutý prst. Na mori je všetko inak. Tvrdšie, drsnejšie. Omyly sa neodpúšťajú. To kričali škrípajúce nosníky lámajúceho sa trupu Ark Royalu. Prien si vlhkou rukou prešiel po tvári a zliezol do centrály.
Plavba ponorky U 47 von zo zátoky Scapa Flow bola rovnako dramatická ako plavba dnu. Silný protiprúd ju unášal naspäť na vnútornú rejdu a hlavný inžinier mal plné ruky práce, aby z motorov vyžmýkal aj tú poslednú kvapôčku výkonu. V jednej chvíli sa zdalo, že ponorka bola prezradená, lebo na pobrežnej ceste sa náhodne objavilo auto, ktoré ponorku osvetlilo svetlami. Vtedy sa začal nebezpečne približovať aj jeden z hľadajúcich torpédoborcov, no auto v tej chvíli nepochopiteľne zhaslo svetlá a odišlo. Aj torpédoborec zabočil kamsi nabok, takže U 47 sa o štvrť na tri ráno nakoniec nerušene dostala na šíre more.
Bitevná loď Ark Royal bola odsúdená k zániku. 13 minút po explózii torpéd z druhej salvy sa začala rýchlo nakláňať a potom sa prevrátila. Zahynulo pri tom 833 členov jej posádky. Bola to daň, ktorú britská flotila musela zaplatiť za prílišnú sebaistotu. Nikto totiž nepripúšťal, žeby sa nepriateľská ponorka odvážila vojsť do jamy levovej.
Privítanie úspešnej posádky ponorky U 47 vo Wilhelmshavene bolo okázalé. Kapitán Prien sa stal nemeckým národným hrdinom. Minister propagandy Goebbels akciu v Scapa Flow náležite využil na posilnenie chýrov o neporaziteľnosti nemeckých zbraní. Admirál Döenitz zasa dostal do ruky argument o opodstatnenosti dôkazov o útočnej hodnote ponoriek, ktoré neustále predkladal hlavnému veliteľstvu námorníctva.
Dôkaz, ktorý priniesol kapitán Prien, presvedčil všetkých. Hitler mu ako prvému dôstojníkovi vojnového námorníctva udelil vojnový kríž a ponorkovému loďstvu dal zelenú. Od tej chvíle konvoje smerujúce zo Spojených štátov do Veľkej Británie zažívali krušné chvíle. Nemeckí ponorkoví velitelia sa predháňali vo veľkosti potopenej tonáže, pričom nerešpektovali nijaké zásady vedenia vojny na mori. Neobmedzená ponorková vojna v plnom rozsahu odhalila krutosť fašizmu.
Kapitán Prien zmizol bez stopy aj s celou posádkou 8. marca 1941 vo vodách niekde na juh od Islandu.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.

Obrázok KptLeutn. Priena z originálu knihy \"Die Wehrmacht\" Verlag Die Wehrmact Berlin 1940 nám poslal Dr. Jaromír Švejda z Brezna, za čo mu veľmi pekne ďakujeme.